Sú silnou metódou práce s ľuďmi, ktorá sa dotýka samotného jadra vecí. Systemická psychoterapia slúži k odkrývaniu skrytých dynamík, ktoré spájajú jednotlivcov s vlastnou rodinou. Pomocou ich odhalenia môžeme lepšie spoznať realitu vlastného života a realitu života ostatných rodinných príslušníkov. Tieto dynamiky je možné skúmať pomocou postavenia rodinného systému. Rodinné systémy ukazujú, že každá rodina má niečo ako vlastné svedomie. S týmto svedomím sa dá vstúpiť do kontaktu a tak získať dôležité informácie o tom, čo narušuje rovnováhu rodinných vzťahov, alebo čo ju naopak prehlbuje.

BERT HELLINGER A JEHO PRÁCA

„Mám jednu zásadu v rámci psychoterapie: Kto mi dokáže popísať svoj problém, ten je pripravený a schopný svoj problém riešiť. Kto hovorí iba všeobecne a nie je sa čoho konkrétneho chytiť, ten mi tým súčasne hovorí: „Som spokojný s tým, ako to je“. S takým klientom nemôžem pracovať.“ (Bert Hellinger)

Bert Hellinger je systemický psychoterapeut, známy svojou prácou s rodinnými konšteláciami. Svojou metódou vynáša na svetlo skryté veci. To, čo sa dostane na svetlo, pôsobí ohromnou silou, akej nie je žiaden terapeut schopný. Lebo ak sa v rámci napr.partnerskej terapie niečo odhalí, tomu už partneri nemôžu uniknúť. Čo sa deje potom, nerobí terapeut. Je to vec duši oboch partnerov. Tento proces a nová orientácia potrebujú svoj čas.

Hellingerovým najdôležitejším príspevkom v psychoterapii je jeho jedinečná integrácia mnohých rozmanitých nástrojov a metód psychoterapie. Podľa jeho skúseností je dôležité počúvať vlastnú dušu, aj keď to nie je záruka neomylnosti, je to však jediná ochrana proti vplyvu falošných autorít. Jeho zdôrazňovanie dôležitosti videnia toho, čo je, spolu s jeho neochvejnou vierou vo vlastnú dušu, sú základom jeho práce.

„ Keď poviem ľuďom, čo si myslím, napriek tomu, že ich to šokuje, musia sa prebudiť a premýšľať o tom, kde stoja a ako sa na situáciu dívajú oni. Jediná autorita, ktorú by ste mali počúvať je vo vašej duši“(Bert Hellinger,2000)

Systemické zákony lásky ovplyvňujú človeka rovnako, ako prostredie ovplyvňuje strom, ktorý v ňom rastie. Strom, ktorý sa prispôsobí príťažlivosti Zeme a Slnka, rastie vertikálne a rovnomerne. Taký strom je najstabilnejší. Ak to nie je možné, napríklad preto, že rastie na stene skaly, musí sa prispôsobiť daným podmienkam a rastie tak rovno, ako mu dovoľuje systemická súhra vetra, pôdy, príťažlivosti a slnečného svetla. Takýto strom nie je horším stromom ako strom, ktorý rastie rovno, je však menej stabilný a nikdy nedosiahne takej výšky ako strom rastúci v údolí. Oba stromy sú podriadené rovnakým prírodným zákonom, ale dynamika ich prostredia na nich vyvíja rôzne tlaky a každý z nich nachádza svoju vlastnú systemickú rovnováhu ako najlepšie môže.

Systemické sily, ktoré obmedzujú lásku v intímnych vzťahoch voľným okom nevidíme. Rodinná konštelácia je nástroj, ktorým sa môžu zviditeľniť skryté sily, ktoré pôsobia v ľudských vzťahoch.

Pri rozostavení (inscenovaní) rodinnej konštelácie si účastník vyberá druhých členov skupiny, ako predstaviteľov svojej pôvodnej, alebo terajšej rodiny. Predstavitelia sa stávajú živým modelom pôvodného systému rodinných vzťahov. Predstavitelia začnú mať veľmi podobné pocity a myšlienky ako mali členovia rodiny, bez toho, aby ich predtým poznali.

Reakcie predstaviteľov poskytujú informáciu, ktorá doplňuje to, čo klient hovorí. Ich reakcie a vizuálny dojem konštelácie sú základy pre hľadanie riešenia. Terapeut je úplne odkázaný na spoluprácu s klientom, nepreberá nič za klienta a nejde ďalej ako klient. Je to veľmi dôležitá zásada.

KTO PATRÍ DO NÁŠHO SYSTÉMU

S kým by sme mali mať zharmonizované vzťahy, ktoré nás ovplyvňujú v našom živote a v partnerských vzťahoch ?

Genetické osoby patriace do systému

– súrodenci – aj tí, ktorí sa narodili mŕtvi, alebo nenarodili (interupcia), alebo predčasne zomreli, nevlastní súrodenci
– rodičia
– súrodenci rodičov
– prarodičia a ich rodičia (niekedy aj ešte skorší predkovia)
– vlastné deti (aj tie, ktoré sa narodili mŕtve, alebo zomreli, rovnako aj umelé prerušenie tehotenstva)

Negenetické osoby patriace do systému

– partner a bývalí partneri (každý sexuálny partner)
– partnerovi bývalí partneri
– deti z bývalého partnerovho vzťahu
– bývalí partneri rodičov a prarodičov
– ľudia, ktorí zomreli vinou osoby v systéme (nehoda, vražda)
– ľudia, ktorí sú spojení s členmi rodiny zvláštnymi osudovými okolnosťami (napr. Ľudia, ktorí zomreli pri nehode a člen rodiny sa zachránil )

SVEDOMIE

Charakteristické pre svedomie je to, že určitým spôsobom spojuje a zároveň oddeľuje. Dalo by sa tiež povedať, že svedomie pripútava. Veľa ľudí si myslí, že za svedomím stojí nejaká vyššia morálka, alebo etika, možno dokonca univerzálna ľudská morálka – alebo boh. Podľa Berta Hellingera tomu tak nie je. Pretože najväčšie zločiny sa robia s čistým svedomím. Veľmi zreteľné je to u sebevražedných atentátnikov, ktorí sú presvedčení, že slúžia dobrej veci, dokonca svätej veci, že sú pre to ochotní položiť svoj život.

Osobné svedomie

„Svedomie je vnútorná inštancia slúžiaca k tomu, aby skupina držala spolu.“ ( Wilfried Nelles, 2004) Svedomie má málo spoločného s dobrom alebo zlom. Viac spoločné má s tým, či naše chovanie dokazuje loajalitu k pravdám a hodnotám skupiny, ku ktorej patríme, alebo ohrozujeme súnaležitosť s ňou.

„Svojim pocitom viny a neviny – teda nášmu vedomiu toho, čo posilňuje alebo ohrozuje naše vzťahy – hovoríme osobné svedomie. Takže naše pocity viny a neviny sú predovšetkým spoločenskými javmi, ktoré nás nemusia nutne viesť k vyšším morálnym hodnotám. Naopak, tým, že nás tak pevne zväzujú so skupinami, ktoré sú nutné k nášmu životu, naše pocity viny a neviny nám často bránia uvedomiť si, čo je dobro a čo je zlo.“(Bert Hellinger, 2000)

Toto svedomie sa môže meniť podľa toho, ku ktorej skupine patríme. Každá skupina má svoje hodnoty a potreba spolupatričnosti nás vedie k dodržiavaniu týchto hodnôt. Preto majú ľudia pochádzajúci z rôznych skupín aj rôzne hodnoty. Ľudia, ktorý patria do viacerých skupín, sa chovajú v každej z nich inak. Napríklad aj v prítomnosti otca sa chováme inak, ako v prítomnosti matky. Doma sa chováme inak, ako v práci a v kostole sa chováme inak ako v krčme.
To čo nám dáva pocit čistého svedomia v jednej skupine (pretože dodržiavame normy danej skupiny) môže vyvolať pocit viny v druhej skupine. Napríklad členovia skupiny „zlodejov“ kradnú a robia to s úplne čistým svedomím. V inej skupine je krádež neprípustná.
Tak je to i v partnerských vzťahoch. Čo slúži jednému vzťahu, môže poškodiť vzťah druhý. Napríklad sexuálny akt je naplnením jedného vzťahu, ale môže byť porušením iného vzťahu. Ak sa naša príslušnosť k jednej skupine dostane do konfliktu s príslušnosťou druhej skupiny, potom stojíme pred rôznymi sudcami za to isté chovanie, a zatiaľ čo nás jedni odsúdia, druhí nás vidia nevinnými.

Rodinné alebo skupinové svedomie

Okrem osobného svedomia máme všetci rodinné, alebo skupinové svedomie. Skupinové svedomie nepatrí k jednotlivým osobám. Preto ho nepociťujeme, ale prežívame jeho účinky pokiaľ pod tlakom vyrovnania prechádza preberanie viny a osudu z jednej generácie na druhú. Skupinové svedomie bdie nad tým, aby nebol nikto vylúčený zo skupiny. Každý kto do nej niekedy patril, tam patrí navždy. Rovnako tam patrí každý s kým bola vytvorená nová väzba a s ním všetko, čo so sebou táto osoba priniesla zo svojej rodiny.

PUTO

Medzi ľuďmi, ktorí patria do systému vznikajú záväzky. Iba ak poznáme tieto záväzky a priznáme ich existenciu, môžeme sa v živote pohnúť dopredu. Pokiaľ bojujeme proti existencii záväzku, zabraňujeme jeho riešeniu.

Záväzky voči geneticky príbuzným osobám

Každý sme spojený s členmi rodiny putom, aj keď sme s nimi mali krátky alebo žiadny kontakt. Aj keď otec dieťaťa zomrel skôr ako sa dieťa narodilo, vzniklo k nemu veľmi hlboké puto. Pochádzame zo svojich rodičov a to treba mať na pamäti. Niektoré deti miesto toho, aby svojich rodičov prijali takých akí sú, ich hodnotia. Niektoré deti hovoria: „Toto sa mi na tebe nepáči, takže nie si môj otec.“ alebo hovoria niečo ako : „Nedala si mi to, čo som potreboval, takže nemôžeš byť mojou matkou.“ Deti dosiahnu vnútornú vyrovnanosť až keď prijmú svojich rodičov takých, aký sú.

„Rodičia majú výčitky svedomia, keď ich deti nechcú prijať takých aký sú. Ak sú deti nespokojné s rodičovskou starostlivosťou, rodičia trpia pocitom viny za to, že ublížili deťom, ktorým dali život. Ak deti prekonajú to, čo vytrpeli v detstve, a naučia sa žiť šťastným životom, rodičom sa uľaví. Deti, ktoré žijú šťastným životom, nelipnú na svojej horkosti k rodičom.“ (Bert Hellinger, 2000)

Puto cez sexualitu

Naplnením lásky vzniká medzi mužom a ženou hlboká väzba – puto. Ak potláčame alebo zatajujeme existenciu puta voči prvému partnerovi, má to negatívny účinok na nasledujúci partnerský vzťah. Riešenie pri odlúčení je možné len uznaním tohto puta.
Tak isto pri znásilnení alebo zneužití príbuzným, je riešením priznanie tohto puta. Kým bojujeme proti tomuto putu a bránime sa jeho existencii, nemožno nájsť žiadne riešenie.
Konštelácie ukazujú, že mimoriadne silné puto vytvára prvá sexuálna skúsenosť a tak isto vzťahy v ktorých došlo k tehotenstvám.
Ak niekto má veľa vzťahov, sila puta sa oslabuje každým ďalším vzťahom, to znamená, že vo všeobecnosti dochádza stále ľahšie a rýchlejšie k odlúčeniu pri partnerských problémoch.
Sila puta však nemá nič spoločné s pocitom šťastia vo vzťahu. Neskorší vzťah môže byť omnoho viac naplňujúci ako ten prvý.

Osudové vzťahy k negenetickým osobám

Pokiaľ je niekto vinný napríklad za smrť človeka (napr. pri autonehode) vzniká tým celoživotná väzba. Tak isto môže vzniknúť väzba ku kamarátom, ktorí prišli vo vojne o život, kým my sme prežili. Niekedy sú väzby k negenetickým osobám silnejšie ako väzba k rodine.

RODIČIA A DETI

„Láska medzi rodičmi a deťmi podlieha rodinnej hierarchii, ktorá vyžaduje, aby zostali nerovnocennými partnermi, aby rodičia dávali a deti prijímali.“(Bert Hellinger, 2000)

Keď deti dostanú od svojich rodičov život, prijímajú to, čo ich rodičia dostali od svojich rodičov. Deti sú v istom zmysle svojimi rodičmi, prarodičmi….Dôležité je, aby deti prijímali svojich rodičov takých akí sú. Niektorí vyhlasujú napríklad : „ Nikdy sa nechcem stať takým, ako sú moji rodičia…“ Ten, kto opovrhuje svojimi rodičmi, opovrhuje aj sebou samým, pretože každý je svojím otcom a matkou. Dve genetické línie sa spojili v tele dieťaťa. Kto nenávidí svojich rodičov, nedokáže sa ani od nich odpútať, pretože nenávisť ich k nim pripútava. Potom sú nevyriešené pripútanosti k pôvodnej rodine hlavnou príčinou ťažkostí vo vzťahoch.
Paradoxom je, že to, čo na svojich rodičoch odmietame, nakoniec robíme sami. „ Keď obviňuje niekto z hriechu vlastného brata, nezomrie skôr, kým sa sám nedopustí rovnakého hriechu.“ (Mohamed)

Tak sa to môže stať aj nám ak odmietame takýmto spôsobom svojich rodičov.

„Ak máme pocit, že nám rodičia niečo nedali, máme určitú predstavu o tom, ako to malo byť.“(Bert Hellinge, 2000)

Prijať rodiča nevyžaduje od detí, aby popreli to, čo bolo negatívne. Hellinger popisuje vzťahy medzi skutočnými ľuďmi. To znamená, že sa musíme pozrieť na otca alebo matku očami dospelého človeka, nie očami nešťastného dieťaťa.

Často sa zameriavame na negatívne vplyvy a myslíme si, že sme nedostali od rodičov, alebo od partnera podporu, ktorú sme potrebovali. A tak sa cítime ako obeť udalostí.

„Status obete v akejkoľvek forme zabraňuje riešeniu!“ (Dr.Arnold a Eva Polivka)

Týmto spôsobom sa vyhýbame zodpovednosti za svoje jednanie a zlyhanie.

S PARTNEROM SI BERIEME CELÚ JEHO RODINU

Aby partnerský vzťah fungoval, musia obaja partneri opustiť svoju pôvodnú rodinu a predchádzajúce vzťahy a to nielen fyzicky. Na to, aby začalo niečo nové, je nutné opustiť to staré. Pri svadobnom rituály, otec privádza dcéru – nevestu k ženíchovi, symbolizuje to jej odchod z pôvodnej rodiny. Tým, že ju vedie a prenechá ženíchovi prepúšťa ju a uľahčuje jej uvoľnenie z pôvodnej rodiny. Bohužiaľ, neexistuje žiaden rituál pre matky, ktoré prenechávajú svojich synov ich partnerkám.
Na tradičnej svadbe sú hlavnými hosťami príbuzní ženícha a príbuzní nevesty. Aj vďaka tomu, si môžu novomanželia uvedomiť, že si neberú jednu osobu, ale celú jeho pôvodnú rodinu, ktorá bude pokračovať v ich deťoch. Ak človek povie partnerovi svoje áno, súčasne hovorí áno jeho pôvodu. Každého človeka ovplyvňuje jeho pôvodná rodina, či si to pripustí , alebo nie.

„Slobodní a silní môžeme byť až vtedy, keď usporiadame svoj vzťah k členom našej rodiny a k ich osudom.“ ( Wilfried Nelles, 2004)

PARTNERSKÝ VZŤAH

Partnerský vzťah je tým, k čomu život smeruje. Ak sa partnerský vzťah podarí je vyvrcholením života. Dieťa a mladistvý sa vyvíjajú pre partnerský vzťah. Prechod k partnerstvu a rodičovstvu v sebe zahrňuje to, že musíme prejsť cez prah a vzdať sa detstva a mladosti. Tak ako pri pôrode prejdeme cez prah a už späť sa vrátiť nedá.

„Naša duša smeruje k partnerskému vzťahu, ktorý je veľkým snom a vlastným naplnením ľudského života. Preto vstupujeme do vzťahu s tak veľkým očakávaním a dúfame, že tak, ako sme sa predtým cítili neúplní a nedokonalí, staneme sa vďaka nemu dokonalými a úplnými.“(Bert Hellinger )

Samozrejme je to len naša ilúzia, že by sám partnerský vzťah mohol byť naplnením. Vzťah je súčasťou životného procesu a má svoj začiatok, vzostup, zostup smerom k umieraniu a smrť. Ak sa človek tomu poddá, môže zavládnuť vo vzťahu pokoj a vyrovnanosť. Vo vzťahu sa človek časom zbavuje sna zo začiatku vzťahu. Podľa Berta Hellingera vzťah dosiahne veľmi rýchlo svoj vrchol. Potom zostáva na rovnakej úrovni a opäť klesá. Tak to jednoducho je. Táto dynamika môže mať svoju krásu, ak sa jej človek podriadi.
Najhoršie je žiť v neuspokojujúcom partnerstve a dúfať, že sa niečo zmení. Žiaľ, takto žije veľa ľudí. Dôvody, ktoré ich k tomu vedú môžu byť rôzne. Napríklad strach, že ublížia partnerovi, deťom, strach zo samoty, alebo sa boja toho, čo by povedali ľudia….

Vo sfére matkinho a otcovho vplyvu

„Chlapec sa môže stať mužom a dať svoju lásku žene, až keď sa stane nezávislým na matke. Dievča sa môže stať ženou a dať svoju lásku mužovi, až keď sa stane nezávislou na otcovi.“(Bert Hellinger, 2000)

Chlapci prežívajú svoje detstvo predovšetkým vo sfére matkinho vplyvu. Pod vplyvom svojej matky sa môže stať zručným zvodcom a milencom, ale nestane sa mužom, schopným žiť v rovnocennom partnerskom vzťahu. Musí sa vzdať svojej prvej a najdôvernejšej lásky, teda matky a musí vstúpiť do sféry otcovho vplyvu.
Dievčatá tiež prichádzajú na svet vo sfére matkinho vplyvu, ale prežívajú ženskosť a príťažlivosť k mužskému svetu inak. V bezpečí otcovej lásky sa môžu cvičiť v umení priťahovať mužov. Na to, aby sa žena stala rovnocennou partnerkou a štedrou matkou, musí opustiť prvého muža vo svojom živote – otca a vrátiť sa do sféry svojej matky.

Muž musí chcieť ženu ako ženu, žena musí chcieť muža ako muža

„Vzťah medzi mužom a ženou vyžaduje, aby muž chcel ženu ako ženu a aby žena, chcela muža ako muža.“(Bert Hellinger, 2000)

Partnerský vzťah sa nikdy úplne nevyvinie, pokiaľ chce jeden druhého z iných dôvodov. Napríklad preto, že jeden z nich je katolík alebo žid, alebo bohatý, alebo žena chce, aby muž bol otcom jej dieťaťa. Tiež snaha vyhnúť sa prázdnote či osamelosti nie je cieľ, ktorý by podporoval dlhodobú stabilitu partnerského vzťahu. Ak muž hľadá v žene matku, alebo žena v mužovi otca, ich vzťah nemôže byť vzťahom dvoch rovnocenných dospelých ľudí.

„Ľudia, ktorí začínajú svoje partnerské vzťahy v nádeji – či už priznanej, alebo nepriznanej – že dostanú niečo, čo nedostali od svojich rodičov, hľadajú rodičov, nie partnerov.“ (Bert Hellinger, 2000)

Môže sa stať, že muž ktorý hľadá matku, nájde ženu, ktorá hľadá syna. Alebo žena, ktorá hľadá otca nájde muža, ktorý hľadá dcéru. Takýto ľudia by mohli byť spolu šťastný, pokiaľ nebudú mať deti. K väčšine bojov o moc medzi partnermi dochádza vtedy, ak sa jeden z partnerov pokúša jednať s druhým ako s dieťaťom, matkou či otcom.
Ak napríklad žena jedná so svojim manželom ako s dieťaťom, že ona vie najlepšie , čo je pre neho dobré, často si muž nájde milenku, ktorá bude predstavovať jeho partnerku. To isté sa pravdepodobne stane mužovi, ktorý sa bude starať o manželku tak, ako o svoje dieťa.

Sexualita

Mnohí si myslia, že sexualita je niečo zlé. Jedná sa však o silný pud, ktorí vytvára medi mužom a ženou hlbokú väzbu. Toto puto je nezrušiteľné a vzniká na základe naplnenia lásky, nie na základe sobáša. Sexualita je ešte mocnejšia, ak sa uskutočňuje z lásky. Iba sexuálny akt môže z partnerov urobiť pár a iba tento akt z nich môže urobiť rodičov.

Pre mnohé ženy je vyjadrovanie sexuálnej túžby veľmi obtiažne, lebo ženy musia prekonávať mocné kultúrne tabu a muži sa niekedy boja žien, ktoré otvorene prejavujú svoju túžbu. Partneri, ktorí si vážia túžby, si uvedomujú, že musia rešpektovať prejavy túžby partnera, aj keď ich možno nemôžu uspokojiť. Keď po niekom túžime sme najzraniteľnejšími. Preto by bolo bolestivé žiť vo vzťahoch kde zažívame ponižujúce odmietnutie.
Partnerstvo kde partneri založili puto zdieľaním sexuálnej intimity, nie je možné odlúčenia bez zranenia a viny.

 Rovnováha medzi dávaním a prijímaním

„Dôležité obmedzenie vo vzťahu je v tom, že branie a dávanie môže od začiatku dosiahnuť určitej miery. Môžem svojmu partnerovi dať len určité veci. Iné mu naopak dať nemôžem…… Už od prvého stretnutia človek vie, čo možné je a čo nie.“(Bert Hellinger )
Jediným meradlom rovnosti v partnerskom vzťahu je obojstranný pocit rovnováhy a uspokojenia. Táto rovnováha je ohrozená, ak jeden partner dáva alebo prijíma viac ako druhý, alebo jeden len dáva a neprijíma od druhého, alebo jeden berie na úkor toho druhého. Každé narušenie dávania a prijímania ohrozuje vzťah.
Keď dávame máme pocit uspokojenia, keď prijímame máme pocit zaviazania. Darca a príjemca sú spokojní iba vtedy, keď obaja dávajú a prijímajú rovnako.
Podľa Berta Hellingera strácame svoju nevinnosť a nezávislosť, ak od niekoho niečo prijmeme. Nemôžeme prijímať bez toho, aby sme necítili potrebu niečo darovať. Pocit uspokojenia cítime, keď sme niečo prijali a keď sme sami niečo darovali. Existujú tri typické postoje, ktoré ľudia zaujímajú, aby si zachovali čisté svedomie v partnerskom vzťahu:

– odriekanie – niektorí ľudia namiesto toho, aby prijímali, čo potrebujú a cítili sa za to zaviazaní, uzavrú sa do seba a žijú asketickým životom. Majú čisté svedomie a necítia sa byť nikomu zaviazaní, pretože nič neprijímajú. Povrchnosť ich života ich však pripravuje o radosť zo života a preto sa cítia prázdni a nespokojní. Tento prístup k životu možno pozorovať u ľudí, ktorí zápasia s depresiami. Ich odmietanie toho, čo život ponúka, sa začína prejavovať už v ich vzťahu k rodičom, alebo k jednému z nich a neskôr v ďalších vzťahoch. Niektorí ospravedlňujú svoj odmietavý postoj sťažnosťami, že to, čo im bolo dávané nebolo dosť, že potrebovali niečo úplne iné, alebo poukazujú na nedostatky darcu, ale výsledok je rovnaký. Žijú pasívnym a prázdnym životom. Preto ľudia, ktorí odmietajú alebo odsudzujú svojich rodičov (bez ohľadu na to, čo rodičia urobili) sa cítia neúplní a stratení.

– pomáhanie – tí ľudia, ktorí chcú iba pomáhať a dávať, sa snažia udržať si ilúziu vlastnej nadradenosti. Namiesto toho, aby dovolili aj druhým dávať vlastne hovoria: „ Je lepšie, keď sa cítiš zaviazaný ty mne, než keď sa cítim zaviazaný ja tebe.“ Tento postoj, ktorý je známi ako „syndróm pomocníka“ má veľa idealistov.“ (Bert Hellinger, 2000) Egoistická snaha oslobodiť sa od potrieb je v zásade nepriateľská voči partnerským vzťahom. Ľudia čoskoro prestanú niečo chcieť od tých, čo odmietajú prijímať a preto sú chronický pomocníci často osamelí alebo zatrpknutí.

– výmena – výmena nastáva, keď darca dáva a príjemca prijíma. Dávanie a prijímanie musí byť vo vzájomnej rovnováhe. Ak veľa dávame a veľa prijímame môžeme byť obohatení a šťastní. Takáto výmena je srdcom v partnerských vzťahoch. V takomto štedrom partnerskom vzťahu sa môžeme cítiť slobodní.

„Odpustenie“ nevery

Ak partner žiada o odpustenie svojho partnera, prenáša tým naňho celú zodpovednosť. Dalo by sa povedať, že všetko teraz záleží od toho, či odpustí alebo nie. Preto sa môže ten, koho žiadame o odpustenie hnevať. Cíti sa byť zneužitým. Nápomocnejšie by bolo, keby povedal:

„Ublížil som ti. Ponesiem za to následky. Trápi ma bolesť, ktorú som ti spôsobil.“(Bert Hellinger)

Chcieť odpustenie nemáva dobrý vplyv. Naopak ak ten, ktorý sa „previnil“ povie: „Je mi to ľúto“, môže mu ten druhý sám od seba vyjsť v ústrety. Ak však partner, ktorý sa „previnil“, odmieta uznať svoju vinu a neústupne trvá na svojej nevine, uzmierenie je nemožné.

Interrupcia

Putu medzi partnermi sa nevyhneme ani vtedy, keď si myslíme, že môžeme ignorovať následky sexuality. Podľa Wifrieda Nellesa ide o to, že pár nie je ochotný niesť následky svojho konania. Následkom ich konania vzniklo dieťa a oni ho nechcú prijať. Obetujú jeho život pre to, čomu hovoria sloboda.
Častým následkom potratu je, že partnerstvo končí. Ak chcú rodičia spolu zostať, musia začať znovu od začiatku.

Zlosť, nenávisť, bolesť a láska.

„Zlosť je často iba zdanlivá sila. Rozhodujúce pocity, ktoré zlosť zakrýva, sú bolesť a láska. Namiesto toho, aby sme čelili bolesti sa radšej nazlostíme. Napríklad pri terapii si niekto spomenie, že bol od malička bitý a nahnevá sa na agresora. Keď sa nahnevá necíti bolesť. Ale keď povie: „Toto veľmi bolí,“ dosiahol by inej úrovne, viac sústredenej a mocnej. Dosiahne tak oveľa väčšej hĺbky, než keby nahnevane povedal: „Toto ti vrátim“.“(Bert Hellinger,2004)

Najbezmocnejší sme, keď milujeme. Vtedy sme aj najzraniteľnejší. „Láska je schopnosť s bolesťou spoznať, aká milovaná bytosť v skutočnosti je, a bolesť z tejto skúsenosti nepoužiť ako výčitku voči milovanej osobe.“ ( Wilfried Nelles, 2004)
Nenávisť je podľa Berta Hellingera iba iná tvár lásky. Podľa neho nenávisť vzniká keď je niekto zranený vo svojej láske. Pokiaľ je ale vyjadrená nenávisť, zavrie sa tak cesta k láske. Ak ale niekto povie: „ Veľmi som ťa milovala a toto veľmi bolí,“ nie je už miesto pre nenávisť a je možné zmierenie.

Rozchod

„Vzťah začína s určitým štartovacím kapitálom. Kapitál možno zväčšovať výmenou lásky. Spevňuje sa tak väzba. Kapitál sa však môže vyčerpať. Spotrebovaný kapitál sa už nedá obnoviť. Vzťah je tým u konca.“(Bert Hellinger)

Ukončenie vzťahu je vždy spojené s hlbokou bolesťou. Pri rozchode odumiera niečo ako sen o starnutí bok po boku, alebo spoločnom živote. To bolí a človek musí dať priestor bolesti a smútku.

„Ak sa človek dokáže tejto bolesti postaviť, vpustí ju v celej svojej horkosti a intenzite do svojho srdca, tela a duše, potom je tá bolesť spravidla krátkodobá, i keď zo začiatku sa javí ako nekonečná.“ (Bert Hellinger)

Veľa ľudí sa bolesti radšej vyhýba. Napríklad hľadaním vinníka. Koho je to vina? Moja, alebo toho druhého? Niekto často za najšťastnejšie považuje najpohodlnejšie riešenie, a začne si napríklad hneď budovať nový vzťah.
Veľa konštelácii odhaľuje, že vzťah sa rozpadá na základe nevedomých zápletiek z pôvodnej rodiny. Každý sme nejakým spôsobom zapletený v svojej pôvodnej rodine a v partnerskom vzťahu sa odrážajú nespracované traumy z nášho detstva.

„Je dobré zabudnúť na minulosť a prijímať budúcnosť tak, ako prichádza. Všetky listy na strome sú si podobné, ale každý je iný. Každú jeseň zožltnú a opadajú. Každú jar sa znovu objavia v nových a sviežich farbách. V tom sa skrýva tajomstvo dynamiky rodinného systému. Zmena je konštantná; listy vednú, ale strom zostáva. Aj strom nakoniec zomrie, ale les zostane. Lipnúť na zvädnutom lístí môže utešiť spomienky, ale stromu to nepomáha. Ľudia sa rodia a zomierajú; lipnutie na minulosti oslabuje prirodzené prúdenie života.“(Bert Hellinger)

Tento citát dokonale vystihuje to, že každý z nás patrí do celku – systému, ktorý má svoj prirodzený vývoj a bolo by nezmyselné ísť proti nemu.

Literatúra

Bert Hellinger, Johannes Neuhauser: Partnerská terapia Berta Hellingera,PRAGMA,Praha

Wilfried Nelles: Rodinné konstelace, Alternativa, Praha, 2004

Bert Hellinger: Skrytá symetrie lásky,PRAGMA,Praha 2000

Bert Hellinger, Gabriele Tenhovel: Rodinné konstelace, objevná síla, Triton, 2004

Dr.Arnold a Eva Polivka: Skriptá: Zharmonizovanie rodinných systémov, Amikus,Praha

Poznámky zo seminára Dr.Arnolda a Evi Polivka z Rakúska, „Zharmonizovanie rodinných systémov.“

Bert Hellinger: Rodinné Konstelace, Imperativy lásky, Triton